POPISY OROGRAFICKÝCH CELKOV

POPISY OROGRAFICKÝCH CELKOV

Rozsiahle jadrové pohorie hôľneho typu vo Fatransko-tatranskej oblasti. Z hľadiska geologickej stavby má charakter klinovej hrasti, vyzdvihnutej tektonickými pohybmi v priebehu pliocénu a kvartéru. Na stavbe sa podieľajú kryštalické horniny (hlavne kryštalické bridlice a žuly) a druhohorné príkrovovo-vrásové sedimenty (vápence, dolomity, kremence, bridlice). Prielomovou dolinou Váhu je Malá Fatra rozdelená na dva podcelky: južnú Lúčanskú a severnú Krivánsku Fatru. Najvyšší vrch je Veľký Kriváň (1709 m n. m.). Pohorie sa vyznačuje veľkou členitosťou reliéfu. Má rebrovitý pôdorys s ústredným chrbtom tvoriacim jeho os a rázsochami vybiehajúcimi na obidve strany. Vo vápencoch a dolomitoch vznikli úzke kaňonovité doliny, v slieňoch a bridliciach roztvorené doliny, sedlá a brázdy.

Prírodný ráz krajiny bol zmenený len v obmedzenej miere. Väčšina územia je zalesnená bučinami, vo vyšších polohách s prímesou jedle a smreka. Vo vrcholových častiach je pásmo kosodreviny. Mimoriadne pestrá morfologická členitosť a zachovaný charakter prírodnej krajiny radí toto územie medzi veľmi atraktívne turistické oblasti. Severná časť pohoria, Krivánska Fatra, je národným parkom.

MALÁ FATRA

Lúčanská Fatra - južná časť Malej Fatry, riekou Váh oddelená od Krivánskej Fatry. Najvyšší vrchol Veľká lúka (1476 m n. m.). Na rozdiel od Krivánskej Fatry je nižšia a má odlišný tvar. V centrálnej časti má široký plochý chrbát s lúčnymi porastami, vertikálne málo členitý. Južnejšia časť je zalesnená, nižšia a vertikálne členitejšia. Údolia vyúsťujúce do Turčianskej kotliny sú kratšie ako na opačnú stranu. Letné turistické cesty vedú dlhými dolinami, spočiatku mierne a v záveroch strmo stúpajú na hlavný hrebeň. Veľmi dobré terény pre zimnú turistiku a lyžovanie majú Martinské hole a okolie Fačkovského sedla. Tieto priestory sú komunikačné dobre prístupné, vybavené horskými dopravnými zariadeniami. Medzi významnejšie zimné lyžiarske terény, vybavené vlekmi, patrí ešte Holý diel pri Višňovom, Košariská v Rajeckolesnianskej doline a Piatrová pri Vrútkach. Okrem týchto oblastí je Lúčanská Fatra menej navštevovaná, lebo nemá tak vybavené turistické a lyžiarske zariadenia.

SÚĽOVSKÉ VRCHY

Horský celok v severozápadnej časti Fatransko-tatranskej oblasti. Tvoria ho tri odlišné podcelky: Súľovské skaly, Skalky, Manínska vrchovina. Pohorie má typickú brachyvráskovú štruktúru. Výplň synklinál tvoria treťohorné súvrstvia (súľovské zlepence, šošovky numulitových vápencov) aflyš. V antiklinálach vystupujú druhohorné horniny krížňanského a chočského príkrovu. Súľovské vrchy sa vyznačujú výnimočnou pestrosťou povrchových tvarov. Ich vznik bol podmienený deštrukciou súľovských zlepencov. Selektívnou modeláciou vznikli stípovité, vežovité a guľovité útvary, skalné brány, okná, ryhy a žľaby, ktoré miestami vytvárajú celé skalné mestá. Mohutné bralné vyvýšeniny, sieť dolín a vnútrohorských kotliniek (Súľovská kotlina, Sitnianska kotlina, Podskalská kotlina) a veľmi pestrá rastlinná pokrývka s výskytom teplomilných, horských i vysokohorských druhov sú charakteristickými javmi, ktoré patria medzi najvzácnejšie prírodné lokality na Slovensku.

ŽIAR

Horský celok vo Fatransko-tatranskej oblasti, pretiahnutý v smere sever-juh. Vytvára horský prah hrasťovej povahy, vyzdvihnutý pozdĺž zlomov nad Hornonitrianskou a Turčianskou kotlinou. Budujú ho kryštalické horniny i rozličné druhohorné usadeniny, z ktorých tvrdé vápence a dolomity tvoria najvyššie vrcholy s ostro členeným, miestami bralným reliéfom. Pohorie sa delí na štyri podcelky: Sokol, Vyšehrad, Horeňovo a Rovne. Vrcholí Chlieviskami (1024 m n. m.).

Vegetačný kryt je zložený z bukových, na juhozápade čiastočne dubovo-hrabových lesov.

VEĽKÁ FATRA

Masívny horský celok Fatransko-tatranskej oblasti tiahnuci sa v smere sever-juh. Budujú ho kryštalické horniny (žuly a kryštalické bridlice), zvrásnené a popresúvané súvrstvia druhohorných sedimentov (vápence, dolomity a iné). S pestrou geologickou stavbou súvisí aj rozmanitosť povrchových tvarov. Široké ploché chrbty a mierne svahy kontrastujú s bralnými útvarmi, skalnými stupňami, plošinami a úzkymi kaňonovitými dolinami. Vo vápencovo-dolomitových komplexoch sa vyvinuli i krasové javy. Početné sú krasové pramene (Gaderská dolina, ...), na zlomových líniách aj minerálne a termálne pramene.

Veľkú Fatru tvorí sedem podcelkov: Hôľna Fatra, Bralná Fatra, Zvolen, Lysec, Šiprúň, Šípska Fatra a Revúcke podolie. Najvyšší vrch je Ostredok (1592 m n.m.).

Bohatstvo zachovaných lesných porastov, ktoré majú v záveroch dolín často pralesovitý vzhľad a pestré spoločenstvá flóry a fauny s množstvom vzácnych druhov podnietili v r. 1973 vznik chránenej krajinnej oblasti Veľká Fatra. V r. 2002 bol na tomto území vyhlásený Národný park Veľká Fatra.

Z hľadiska cestovného ruchu patrí medzi atraktívne pohoria so známymi turistickými a lyžiarskymi strediskami.

TURČIANSKA KOTLINA

Rozsiahla erózno-tektonická depresia Fatransko-tatranskej oblasti v smere sever-juh. Má charakter priekopovej prepadliny ohraničenej zlomami voči Veľkej Fatre, Malej Fatre a Žiaru. Pozdĺž nich vyvierajú na viacerých miestach minerálne a termálne pramene (Turčianske Teplice, Mošovce, okolie Martina). Geologický podklad je zložený väčšinou z treťohomých sedimentov. V okolí Váhu, Turca a ich prítokov sú rozsiahle plochy štvrtohorných usadenín. Kotlina má rovinný až pahorkatinný reliéf.

Pôsobením antropogénnych vplyvov sa z pôvodnej prirodzenej vegetácie zachovali len nepatrné zvyšky.Z hľadiska cestovného ruchu je východiskom do Veľkej a Malej Fatry. Priemyselným, hospodárskym a kultúrnym centrom kotliny je Martin, ktorý má dôležité postavenie aj pre bohatstvo kultúrno-historických pamiatok a dobrú východiskovú polohu do najkrajších dolín Veľkej Fatry (Necpalská dolina, Gaderská dolina, Blatnická dolina) a na Martinské hole v Malej Fatre.

HORNONITRIANSKA KOTLINA

Krajinný celok Fatransko-tatranskej oblasti. Budujú ho eocénne (zlepence, pieskovce, brekcie) a spodnomiocénne morské usadeniny (štrky, piesky, zlepence, sliene) a stredomiocénne až vrchnomiocénne uhľonosné vrstvy (Handlová, Cigeľ), vo východnej časti prekryté andezitovými prúdmi a vulkanoklastikami. Rieky rozčlenili pôvodné dno kotliny na nízke chrbty a plytké doliny, ktoré tvoria kotlinovú pahorkatinu.

Klimaticky patrí do teplej, asi od 350-400 m n. m. do mierne teplej oblasti, v januári priemerne -2,4 až -4,2 °C, v júli 16,5 až 19 °C, 650-900 mm zrážok ročne. Hydrologickú os kotliny rieka Nitra, na tektonické zlomy sa viežu termálne pramene (Bojnice, Chalmová). Zachovali sa iba zvyšky dúbrav, vo vyšších častiach bučiny. Polyfunkčná priemyselno-poľnohospodárska krajina so vzostupnou priemyselnou zložkou hospodárstva (Prievidza, Handlová, Nováky).

ŽILINSKÁ KOTLINA

Medzihorská tektonická depresia nepravidelného tvaru, ktorá patrí do považskej sústavy kotlín vo Fatransko-tatranskej oblasti. Horninové podložie je pokryté piesočnatými a štrkovými nánosmi Váhu a jeho prítokov, pokrovmi spraši a sprašových hlín. Okolo Váhu, Rajčanky, Varínky a Kysuce sa vytvorili rôzne široké pásy poriečnych nív a nízkych terás s rovinatým povrchom; ostatné územie má pahorkatinný ráz. Pod úpätím Malej Fatry je sústava náplavových kužeľov. Častým javom sú zosuvy. Rastlinstvo predstavujú niektoré teplomilné, acidofilné a vzácne horské rastlinné druhy, na podmáčaných a zosúvajúcich sa pôdach rastie vlhkomilná vegetácia. Z pôvodných lesov sa zachovala len malá časť.

Kotlina je husto osídlená. V severnej časti Varínskeho podolia je roztrúsené kopaničiarske osídlenie (oblasť Terchovej). Je dôležitým komunikačným uzlom. Prechádzajú ňou cestné i železničné spoje nadregionálneho významu. Vzhľadom na to, že územie je obklopené atraktívnymi pohoriami, má veľký význam z hľadiska cestovného ruchu.

Späť